Život Prešova
online
online
Od podpisu ženevských konvencií uplynulo 70 rokov
12.08.2019 Celý región
Ženeva
12. augusta (TASR) - Pred 70 rokmi bol podpísaný súhrn štyroch
ženevských konvencií, ktorý zaručuje dôležité ľudské práva pre
účastníkov vojenských konfliktov.
Prvá medzinárodná dohoda o ochrane ranených a chorých príslušníkov armád, ktorá sa do dejín zapísala ako Ženevská konvencia, vznikla 22. augusta 1864. Iniciátorom myšlienky bol zakladateľ Červeného kríža Henri Dunant, inšpirovaný pohľadom na ľudské utrpenie v roku 1859 v bitke pri talianskom Solferine. Táto konvencia stanovila nedotknuteľnosť lazaretov a ošetrujúceho personálu pod označením červeného kríža v bielom poli.
Ďalší dohovor - z roku 1899 - sa týka ochrany chorých, ranených a stroskotancov v námornej vojne. Výraz stroskotanie sa pritom vzťahuje nielen na lode, ale aj na núdzové pristátie lietadla na mori či jeho pád do mora.
Tretia konvencia z roku 1929 kodifikovala zaobchádzanie s vojnovými zajatcami.
Posledná, štvrtá, prijatá 12. augusta 1949, rieši všeobecnú ochranu civilného obyvateľstva pred niektorými dôsledkami vojny. Práve 12. augusta 1949 bol podpísaný aj súhrn všetkých štyroch konvencií. Odvtedy ženevské konvencie prijalo všetkých 194 krajín s plnou suverenitou. Slovenská republika tieto dohovory ratifikovala v roku 1993.
Ženevské konvencie boli navyše pozmenené tromi dodatkovými protokolmi: V roku 1977 dodatkovým protokolom o ochrane obetí medzinárodných ozbrojených konfliktov a Dodatkovým protokolom o ochrane obetí ozbrojených konfliktov nemajúcich medzinárodný charakter. V roku 2005 pribudol tretí dodatkový protokol o prijatí ďalšieho rozoznávacieho znaku, červeného kryštálu.
Už pred desiatimi rokmi Medzinárodný výbor Červeného kríža (MVČK) vyhlásil, že pravidlá pre vedenie vojen zakotvené v ženevských konvenciách treba modernizovať, aby zahŕňali aj občianske vojny, internovaných civilistov a utečencov v rámci hraníc jedného štátu. V súčasnosti dochádza k vojnovým konfliktom odlišným od ich historického chápania. Nebojujú proti sebe armády, ale často sú obeťami bojovníkov civilisti. V teroristických konfliktoch sa žiadne právo nedodržiava.
V posledných rokoch klesla dôvera v Ženevské konvencie, ktoré praktiky ako mučenie zakazujú. Naopak, stúpol počet ľudí, ktorí považujú mučenie vojnových zajatcov a útoky na civilistov za bežnú súčasť vedenia vojny. "Sú to znepokojujúce trendy. Pravidlá vedenia vojny stanovujú isté hranice. Vojny bez hraníc sú vojnami bez konca," uviedol 6. decembra 2016 predseda MVČK Peter Maurer.
Podľa štúdie MVČK vykonanej na vzorke 17.000 respondentov je až 36 percent respondentov presvedčených, že mučenie je prijateľný spôsob získavania užitočných informácií. V podobnom prieskume uskutočnenom v roku 1999 pokladalo mučenie za prijateľné len 28 percent opýtaných.
Zatiaľ čo pred 20 rokmi bola polovica opýtaných presvedčená, že Ženevské konvencie zabraňujú tomu, aby vojny boli ešte horšími, v roku 2016 si to myslelo len 38 percent respondentov. Prieskum sa uskutočnil v desiatich krajinách, kde prebiehajú ozbrojené konflikty, ako aj v piatich štátoch, ktoré sú stálymi členmi Bezpečnostnej rady OSN, teda v Británii, Číne, vo Francúzsku, v Rusku a USA, ako aj vo Švajčiarsku. Najväčšiu podporu (70 percent) malo mučenie vojnových zajatcov v Nigérii, po ktorej nasledovali Izrael (50 percent) a Spojené štáty (46 percent).
Prvá medzinárodná dohoda o ochrane ranených a chorých príslušníkov armád, ktorá sa do dejín zapísala ako Ženevská konvencia, vznikla 22. augusta 1864. Iniciátorom myšlienky bol zakladateľ Červeného kríža Henri Dunant, inšpirovaný pohľadom na ľudské utrpenie v roku 1859 v bitke pri talianskom Solferine. Táto konvencia stanovila nedotknuteľnosť lazaretov a ošetrujúceho personálu pod označením červeného kríža v bielom poli.
Ďalší dohovor - z roku 1899 - sa týka ochrany chorých, ranených a stroskotancov v námornej vojne. Výraz stroskotanie sa pritom vzťahuje nielen na lode, ale aj na núdzové pristátie lietadla na mori či jeho pád do mora.
Tretia konvencia z roku 1929 kodifikovala zaobchádzanie s vojnovými zajatcami.
Posledná, štvrtá, prijatá 12. augusta 1949, rieši všeobecnú ochranu civilného obyvateľstva pred niektorými dôsledkami vojny. Práve 12. augusta 1949 bol podpísaný aj súhrn všetkých štyroch konvencií. Odvtedy ženevské konvencie prijalo všetkých 194 krajín s plnou suverenitou. Slovenská republika tieto dohovory ratifikovala v roku 1993.
Ženevské konvencie boli navyše pozmenené tromi dodatkovými protokolmi: V roku 1977 dodatkovým protokolom o ochrane obetí medzinárodných ozbrojených konfliktov a Dodatkovým protokolom o ochrane obetí ozbrojených konfliktov nemajúcich medzinárodný charakter. V roku 2005 pribudol tretí dodatkový protokol o prijatí ďalšieho rozoznávacieho znaku, červeného kryštálu.
Už pred desiatimi rokmi Medzinárodný výbor Červeného kríža (MVČK) vyhlásil, že pravidlá pre vedenie vojen zakotvené v ženevských konvenciách treba modernizovať, aby zahŕňali aj občianske vojny, internovaných civilistov a utečencov v rámci hraníc jedného štátu. V súčasnosti dochádza k vojnovým konfliktom odlišným od ich historického chápania. Nebojujú proti sebe armády, ale často sú obeťami bojovníkov civilisti. V teroristických konfliktoch sa žiadne právo nedodržiava.
V posledných rokoch klesla dôvera v Ženevské konvencie, ktoré praktiky ako mučenie zakazujú. Naopak, stúpol počet ľudí, ktorí považujú mučenie vojnových zajatcov a útoky na civilistov za bežnú súčasť vedenia vojny. "Sú to znepokojujúce trendy. Pravidlá vedenia vojny stanovujú isté hranice. Vojny bez hraníc sú vojnami bez konca," uviedol 6. decembra 2016 predseda MVČK Peter Maurer.
Podľa štúdie MVČK vykonanej na vzorke 17.000 respondentov je až 36 percent respondentov presvedčených, že mučenie je prijateľný spôsob získavania užitočných informácií. V podobnom prieskume uskutočnenom v roku 1999 pokladalo mučenie za prijateľné len 28 percent opýtaných.
Zatiaľ čo pred 20 rokmi bola polovica opýtaných presvedčená, že Ženevské konvencie zabraňujú tomu, aby vojny boli ešte horšími, v roku 2016 si to myslelo len 38 percent respondentov. Prieskum sa uskutočnil v desiatich krajinách, kde prebiehajú ozbrojené konflikty, ako aj v piatich štátoch, ktoré sú stálymi členmi Bezpečnostnej rady OSN, teda v Británii, Číne, vo Francúzsku, v Rusku a USA, ako aj vo Švajčiarsku. Najväčšiu podporu (70 percent) malo mučenie vojnových zajatcov v Nigérii, po ktorej nasledovali Izrael (50 percent) a Spojené štáty (46 percent).
www.ZIVOTPO.sk
